Keďže som nesplnila časový limit zverejnenia ďalšej časti ako som sľubovala, rozhodla som sa potrestať tým že namiesto dvoch či troch menších častí na ktoré som chcela tento článok rozdeliť vám tu prepisujem celú šiestu kapitolu čo je vlastne 7 strán v knihe. Preto dopredu upozorňujem že táto časť bude dlhá, pod kapitolou vás čakajú aj obrázky, mapa sa kliknutím zväčší tak dúfam že poteší :).
ŠIESTA KAPITOLA
Cena za spomienky
Kronikár zišiel do spoločenskej miestnosti hostinca Míľnik až podvečer nasledujúceho dňa. Bol bledý, krok mal neistý a pod pazuchou niesol svoju plochú koženú tašku.
Kote sedel za barom a listoval v knihe. "Pozrime sa, náš nečakaný hosť! Čo vaša hlava?"
Kronikár sa dotkol rukou zadnej časti hlavy. "Keď sa prirýchlo pohnem, cítim v nej búšenie. Ale inak funguje normálne."
"To ma teší," povedal Kote.
"Toto je..." Kronikár zaváhal a rozhliadol sa. "Sme v Newarre?"
Kote prikývol "Ste presne uprostred Newarru." Mávol rukou v dramatickom geste. "V úspešnej metropole a domove desiatok obyvateľov."
Kronikár civel na červenovlasého muža za barom. Prehol sa dopredu a oprel sa o stôl. "Pre Božie rany!" povedal rozrušene. "Tak predsa ste to vy."
Hostinský bol v pomykove. "Prosím?"
"Viem, že to popriete," povedal Kronikár, "ale to, čo som videl včera v noci..."
Hostinský ho zdvihnutím ruky umlčal. "Skôr ako preberieme možnosť, že vás úder do hlavy pripravil o zdravý rozum, povedzte mi, aká je cesta do Tinue."
"Čože?" spýtal sa Kronikár podráždene. "Nemal som namierené do Tinue. Išiel som...ach. No, aj keby som nerátal včerajšiu noc, je to tam dosť nebezpečné. Pred Abbott Fordom ma okradli a odvtedy idem pešo. No keďže vy ste naozaj tu, stálo to za to." Pisár vrhol letmý pohľad na meč nad barom, zhlboka sa nadýchol a z tváre sa mu dala čítať nervozita. "Pochopte, neprišiel som sem robiť problémy. Neprišiel som ani kvôli odmene, vypísanej na vašu hlavu." Slabo sa usmial. "Niežeby bolo v mojich silách spôsobiť vám nejaké ťažkosti..."
"V poriadku," prerušil ho hostinský, vytiahol bielu ľanovú handričku a pustil sa do leštenia baru. "Kto teda ste?"
"Môžete ma oslovovať Kronikár."
"Nepýtal som sa, ako vás môžem oslovovať," povedal Kote. "Ako sa voláte?"
"Devan. Devan Lochees."
Kote prestal leštiť bar a zdvihol hlavu. "Lochees? Nie ste náhodou príbuzný vojvodu..." Kote sa odmlčal, prikyvujúc hlavou. "Samozrejme, že ste. Nie ste obyčajný kronikár, ale ten Kronikár." Uprel na plešivejúceho muža tvrdý pohľad a premeral si ho. "Pozrime sa, sám veľký demaskátor."
Kronikár sa trochu uvoľnil, zjavne potešený, že jeho povesť ho predbehla. "Nemal som v umysle zatajiť svoju pravú identitu. Už roky si nepripadám ako Devan. To meno už dávno nepoužívam." Významne sa pozrel na hostinského. "Tuším, že sám dobre viete, o čom hovorím..."
Kote prehliadol nevyslovenú otázku. "Pred mnohými rokmi som čítal vašu knihu Drakon obyčajný a jeho zvyklosti pri párení. Pre chlapca s hlavou plnou historiek to bol slušný šok." So spusteným pohľadom sa znova začal venovať handre a drevenej doske baru. "Musím sa priznať, že keď som sa dozvedel, že draci nejestrujú, dosť ma to sklamalo. Dieťaťu dokáže niečo také zlomiť srdce."
Kronikár sa usmiel. "Sám som bol trochu sklamaný. Vybral som sa za legendou, a namiesto toho som objavil jaštericu. Síce fascinujúcu, ale aj tak iba jaštericu."
"A teraz ste tu," povedal Kote. "Prišli ste dokázať, že ani ja nie som skutočný?"
Kronikár sa nervózne zasmial. "Nie. Viete, počuli sme o vás rôzne chýry..."
"Počuli? O kom to hovoríte?" spýtal sa Kote.
"Cestoval som s vaším starým priateľom. Jeho meno je Skarpi."
"Vzal si vás pod ochranu, čo?" povedal Kote sám pre seba. "Pozrime sa, Skarpiho učeň."
"Ja ho považujem skôr za kolegu."
Kote bezvýrazne prikývol. "Mohol som si domyslieť, že ma nájde ako prvý. Obaja ste klebetníci."
Kronikár sa zatváril kyslo a prehltol prvé slová, čo mu prišli na jazyk. Chvíľu so sebou bojoval, aby sa opäť upokojil.
"Čím vám poslúžim?" Kote odložil čistú plátenú handričku a obdaril pisára dokonalým úsmevom hostinského. "Dali by ste si jedlo, alebo niečo na pitie? Či nebodaj prenocujete?"
Kronikár bol v rozpakoch.
"Mám tu všetko." Kote s rozmachom ukázal za bar. "Staré víno, jemné a jasné? Medovinu? Tmavé pivo slastné? Ovocný likér? Pálenku zo sliviek? Čerešňovicu? Jablkovicu? Alebo likér z černíc vypálený?" Kote ukazoval na jednotlivé fľaše. "No tak, určite máte na niečo chuť."Úsmev sa mu pri rozprávaní rozšíril a objavilo sa v ňom priveľa zubov, aby sa dal považovať za priateľský. Koteov pohľad stvrdol.
Odrazu bol plný chladu a hnevu.
Kronikár sklopil zrak. "Myslel som, že..."
"Tak vy ste mysleli," povedal Kote posmešne a z tváre sa mu vytratili zvyšky predstieraného úsmevu. "O tom pochybujem. Ak by ste totiž mysleli," to slovo takmer vypľul, "možno by ste si uvedomili, akému nebezpečenstvu ma svojím príchodom vystavíte."
Kronikár očervenel. "Počul som, že Kvothe nepozná strach," povedal prudko.
Hostinský mykol plecami. "Len kňazi a blázni sa ničoho neboja... a ja som nikdy nebol s Bohom príliš zadobre."
Kronikár pochopil, že hostinský si z neho uťahuje a zamračil sa.
"Verte mi, " pokračoval pokojnejšie, "že som bol mimoriadne opatrný. Nikto okrem Skarpiho nevie, kam som sa vybral. S nikým iným som o vás nehovoril. Ani ja sám som neveril, že vás nájdem."
"To mi spadol kameň zo srdca," povedal Kote uštipačne.
Kronikár bol skľúčený. "Uznávam, že som si nemusel uvedomiť všetky riziká." Odmlčal sa, keby mu chcel Kote oponovať, ten však mlčal. Kronikár zľahka vzdychol a pokračoval: "To však už nemôžem vrátiť. Nerozmyslíte si to...?"
Kote pokrútil hlavou. "Je to už dávno..."
"Necelé dva roky," namietol Kronikár.
"... a ja už nie som tým, kým som bol" dokončil Kote plynulo.
"Kým ste boli?"
"Kvotheom," odvetil stručne, čím dal najavo, že to nemieni ďalej rozvádzať. "Teraz som Kote a vlastním hostinec. Pivo čapujem za päták, izba stojí pencu." S prehnanou intenzitou sa vrátil k lešteni barovej dosky. "Niektoré veci nemožno vrátiť, ako ste povedali. Príbehy sa o všetko postarajú."
"Ale..."
Kote zdvihol pohľad od baru a Kronikár na okamih zbadal na povrchu jeho očí záblesk toho, čo ukrýval pod vrstvou hnevu. Zazrel tam bolesť, surovú a krvavú ako hlboká rana, ktorú nemožno vyliečiť. Kote odvrátil zrak a bolesť sa znova utopila v hneve. "Čo mi môžete ponúknuť náhradou za cenu spomienok?"
"Mnohí vás považujú za mŕtveho."
"Vy ste vôbec nič nepochopili." Kote so zmesou pobavenia a podráždenosti pokrútil hlavou. "Práve o to som sa usiloval. Mŕtvych nikto nehľadá. Starí nepriatelia sa vám nesnažia splatiť dlhy a nikto vás neotravuje s minulosťou," povedal jedovato.
Kronikár sa nevzdával. "Iní tvrdia, že ste iba mýtus."
"Ja som mýtus," povedal Kote nenútene a rozhodil rukami. "Celkom výnimočný mýtus, ktorý vytvára sám seba. Najlepšie lži o mne pochádzajú z mojich vlastných úst."
"Tvrdia, že ste nikdy neexistovali," mierne upresnil Kronikár.
Kote ľahkomyseľne pokrčil plecami, jeho úsmev sotva badateľne pohasol.
Kronikár vycítil slabosť a pokračoval: "Podľa niektorých historiek ste iba obyčajný zabijak."
" V tom sa nemýlia." Kote pokračoval v leštení pultu za barom.
Znova, tentoraz však menej uvoľnene, pokrčil plecami. "Zabíjal som: ľudí aj tých, čo boli viac než ľuďmi. Ale každý jeden z nich si to zaslúžil."
Kronikár pomaly pokrútil hlavou. "Podľa tých historiek ste iba vrahom, nie hrdinom. Kvothe Tajomý a Kvothe Kráľovrah sú svaja odlišní muži."
Kote prestal leštiť bar a obrátil sa chrbtom k miestnosti. Bez toho, aby zodvihol hlavu, prikývol.
"A v niektorých sa o vás hovorí dokonca ako o novom Chandriáncovi. Ako o nočnom postrachu s vlasmi červenými ako krv, ktorú prelieva."
"Rozumní ľudia vedia, čo je pravda," povedal Kote, akoby sa o tom snažil presvedčiť sám seba, lenže v jeho hlase nebola ani stopa po istote, iba vyčerpanosť a beznádej.
Kronikár sa slabo zasmial. "Nepochybne. Zatiaľ. Vy by ste však mali najlepšie vedieť, aká krehká je hranica medzi pravdou a presvedčivou lžou. Medzi minulosťou a zábavným príbehom." Kronikár sa na zvýšenie účinku svojich slov na chvíľu odmlčal. "Dobre viete, ktoré z nich získa časom navrch."
Kote zostal obrátený k tmavej stene, dlane mal položené na pulte.
Hlavu mal mierne sklonenú, akoby ju k zemi tlačila obrovská ťarcha.
Mlčal.
Kronikár pocítil blízkosť triumfu a nedočkavo sa posunul o krok vpred. "Niektorí ľudia hovoria o istej žene..."
"Čo o tom vedia?" Koteov hlas bol ostrý ako britva. "Čo ľudia vedia o tom, čo sa naozaj stalo?" Hovoril tak ticho, že Kronikár musel zadržiavať dych, aby ho počul.
"Vraví sa, že tá žena..." Slová uviazli Kronikárovi v náhle vyprahnutom hrdle. V miestnosti zavládlo neprirodzené ticho. Kote stál tvárou k stene, jeho telo bolo nehybné a medzi zubami zvieral desivé ticho. Pravú ruku, omotanú v čistej bielej handre, pomaly zovrel v päsť.
Fľaša, ktorá stála o osem palcov ďalej, sa rozletela na kusy. Vzduch sa naplnil vôňou jahôd a zvukom padajúcich črepín. Uprostred veľkého ticha bol aj slabý zvuk dostatočne výrazný, aby ho roztrieštil na malé, ostré úlomky. Kronikár si náhle uvedomil, do akej nebezpečnej hry sa pustil, a telo mu oblial ľadový pot. Toto je teda tne rozdiel medzi rozprávaním príbehu a jeho skutočným prežívaním, pomyslel si ochromene. Strach.
Kote sa obrátil. "Čo môže ktokoľvek z nich vedieť o nej?" spýtal sa tlmene. Kronikár prestal pri pohľade na jeho tvár dýchať. Vyrovnaný výraz hostinského sa podobal na popraskanú masku, spod ktorej presvital strašidelný výraz. Kote bol napoly v tomto svete a napoly niekde ďaleko. Spomínal.
Kronikárovi prišiel na myseľ jeden z mnohých príbehov, ktoré počul. Hovorilo sa v ňom o tom, ako sa Kvothe vydal hľadať svoju vytúženú. Aby ju získal, musel poraziť démona. Aby však zostala s ním, musel sa vzápätí postaviť proti anjelovi. Veším tomu, pomyslel si Kronikár. Predtým to bol iba príbeh, ale teraz verím, že sa to naozaj mohlo stať. Toto je tvár muža, ktorý zabil anjela.
"Čo môže ktokoľvek z nich vedieť o mne?" dožadoval sa Kote s otupenou zlosťou v hlase. "Čo môžu vedieť o tomto?" Urobil krátke, prudké gesto, ktorým obsiahol rozbitú fľašu, bar a celý svet.
Kronikár sucho prehltol. "Iba to, čo im niekto povie."
Kvap, kvap, kvap-kvap. Likér z rozbitej fľaše začal vyklopávať na podlahe nepravidelný rytmus. "Aaach," hlboko vzdychol Kote.
Kvap-kvap, kvap-kvap, kvap."To bolo dôvtipné. Použijete proti mne moju najlepšiu fintu. Vezmete môj životný príbeh sa rukojemníka."
"Chcem vyrozprávať pravdu."
"Pravda ma môže zlomiť. Nič nie je ťažšie ako pravda." Po tvári mu prebehol chabý, posmešný úsmev. Dlhší čas znel do ticha iba nevýrazný svuk kvpaiek dopadajúcich na podlahu.
Napokon Kote odišiel dverami za barom. Kronikár zostal rozpačito stáť v prázdnej miestnosti a snažil sa uhádnuť, či s ním hostinský skončil, alebo nie.
O niekoľko minút sa Kote vrátil s vedrom mydlovej vody. Na rozprávača sa ani nepozrel a začal zľahka, systematicky umývať fľaše. Čistil ich spodky od jahodového vína a kládol ich na bar medzi seba a Kronikára, ako keby okolo seba staval opevnenie.
"Vybrali ste sa hľadať mýtus a namisto neho ste našli človeka," povedal bezvýrazne a ani nezdvihol zrak. "Počuli ste množstvo príbehov a rád by ste vedieť, čo z toho je pravda."
Kronikár pocítil úľavu, zložil kapsu na jeden zo stolov a s prekvapením si všimol, že sa mu mierne chvejú ruky. "Prvýkrát som o vás počul pomerne dávno. Nečakal som, že..." Kronikár sa rozpačito odmlčal. "Myslel som, že budete starší,"
"Som starší," povedal Kote. Kronikár vyzeral zmätene, ale skôr ako sa zmohol na odpoveď, hostinský pokračoval: "Čo vás priviedlo do tohto Bohom zabudnutého kraja?"
"Mám sa stretnúť s grófom Baedn-Brytu," povedal Kronikár trochu pyšne. "O tri dni v Treyi."
Hostinský sa zarazil uprostred leštenia. "To chcete ku grófovi doraziť za štyri dni?" spýtal sa neisto.
"Už teraz meškám," pripustil Kronikár. "Neďaleko Abbott Fordu mi ukradli koňa." Pozrel sa cez okno na tmavnúcu oblohu. "Kvôli vám som však ochotný obetovať trochu spánku. Hneď ráno odídem a viac vás nebudem otravovať."
"Veľmi nerád by som vás pripravil o spánok," povedal Kote uštipačne a pohľad mu opäť stvrdol "Zhrnim to pár vetami." Odkašľal si.
"Bol som členom kočovnej spoločnosti, cestoval som, miloval som, stratil som, dôveroval som a bol som zradený. Zapíšte si to a potom to - pre mňa, za mňa - pokojne spáľte."
"Tak som to nemyslel," povedal Kronikár rýchlo. "Pokojne môžete rozprávať celú noc. Ak chcete, aj niekoľko hodín dopoludnia."
"Ste veľmi láskavý," odsekol Kote. "Takže vám mám celý svoj život vyrozprávať za jeden večer? Bez toho, aby som si to premyslel? Bez prípravy?"Ústa sa mu zmenili na úzku linku. "Tak to niel Len si bežte za grófom. Ja som stratil záujem."
Kronikár hovoril rýchlo. "Ak ste presvedčený, že potrebujete..."
"Potrebujem." Kote rázne položil na bar fľašu. "Ubezpečujem vás, že potrebujem viac času. Dnes večer sa nič nedozviete. Na poriadny príbeh sa treba poriadne pripraviť."
Kronikár nervózne zvraštil čelo a prešiel si rukou po vlasoch. "Zajtrajšok by som mohol stráviť zapisovaním vášho príbehu..." Pri pohľade na hostinského, ktorý krútil hlavou, stíchol. Po chvíli sa zase ozval, akoby sa rozprával sám so sebou. "Ak v Baedne zoženiem koňa môžem vám venovať celý zajtrajšok, väčšinu noci a niekoľko hodín z nasledujúceho dňa." Pošúchal si čelo. "Nerád jazdím v noci, ale..."
"Zaberie mi to tri dni," povedal Kote. "Tým som si úplne istý."
Kronikár zbledol. "Ale... čo gróf?"
Kote pohŕdavo mávol rukou.
"Nikto nepotrebuje tri dni," povedal Kronikár rozhodne. "Rozprával som sa s Orenom Velciterom. So samotným Orenom Velciterom. Má osemdesiat rokov a prežil toľko, čo iní za dvesto. Ak počítam aj vymyslené historky tak za päťsto. Sám ma vyhľadal," zdôraznil Kronikár, "a rozprávanie mu trvalo len dva dni."
"Dávam vám onuku," povedal hostinský prosto. "Buď to spravíme poriadne, alebo vôbec."
"Počkajte!" Kronikár sa odrazu rozžiaril. "Idem na to z úplne opačnéhoho konca," povedal, krútiac hlavou nad vlastnou hlúposťou. "Najskôr navštívim grófa a potom sa sem vrátim. Budete mať toľko času, koľko len chcete. Môžem sem priviesť aj Skarpiho."
Kote uprel na Kronikára hlboko pohŕdavý pohľad. "Odkiaľ berete istotu, že keď sa vrátite, ešte tu budem? spýtal sa neveriacky. "A ako ste prišli na to, že vás odtiaľto nechám len tak odísť so všetkým, čo ste zistili?"
Kronikár zostal ako obarený. "Chcete..." Preglgol a začal odznova.
"Chcete povedať, že..."
"Vyrozprávanie príbehu mi potrvá tri dni," prerušil ho Kote. "Od zajtra. To je všetko, čo vravím."
Kronikár zavrel oči a prešiel si rukou po tvári. Gróf by nepochybne zúril. O tom, čo by ho stálo znovu si získať jeho priazeň, ani nehovoriac. No napriek tomu... "Ak na tom trváte, súhlasím."
"To rád počujem." Hostinský sa uľahčene pousmial. "Tri dni predsa nie je až tak dlho."
Kronikárovi sa na tvári znovu objavil vážny výraz. "Tri dni je veľmi dlho. No na druhej strane..." Zdalo sa, že časť jeho samoľúbosti vyprchala. "Na druhej strane," gestom naznačil, že nevie nájsť vhodné slová, "vy ste predsa Kvothe."
Muž ktorý si hovoril Kote, sa naäho pozrel spoza radu fliaš. Na tvári mu pohrával široký úsmev. Hlboko v očiach sa mu rozhoreli plamienky. Odrazu sa zdal byť vyšší.
"Áno, To tuším naozaj som," povedal Kvothe a v hlase mu zazvonilo železo.
